Dolomiti Extreme Trail - náročná stovka v talianskych Dolomitoch so stúpaním cez 6500 metrov a technickým terénom. Trasa popod dva ikonické kopce Monte Civetta a Monte Pelmo. Garancia siahnutia si na dno svojich síl. DXT ponúka okrem detských behov aj trasy od 11 kilometrov cez 22, 55, 72 až po kráľovskú 103 kilometrovú trasu. Dedina Forno di Zoldo žije druhým júnovým víkendom len a len pre DXT.
Štart najdlhšej trasy je v piatok o 22:00 hod. Po štarte mojej stovky je rýchly 3 kilometrový šprint dole obcou po asfalte. Úvod vedie lesom riadne strmo. Je pomerne teplo. Sem tam na skale fúkne, no inak je to riadna sauna. Postupne preliezame prvé technické úseky, ktoré sú zabezpečené všade organizátorom, stúpame vyššie nad pásmo lesa. Na jednej z občerstvovačiek nevedomky kradnem niekomu krásne nové palice. Po čase zisťujem, že bežím s párom palíc navyše. Moje sú zastrčené za chrbtom. Okamžite to otáčam a uháňam späť na občerstvovačku. Ešteže som na to prišiel tak skoro a našiel tam chlapca, ktorý už bezradne chodí okolo a hľadá kde spravil chybu. Rýchlo mu ich vraciam, hlboko sa ospravedlňujem a čo najrýchlejšie bežím preč.
Rána po prebdenej noci sú pomerne ťažké. Po prvú veľkú občerstvovačku v sedle Duran sa ide väčšinou v lese. Je to také zahriatie na prvých 30-tich kilometroch. Po Durane ale začína DXT naplno. Ideme pomerne veľká skupina za sebou v rade. Prichádza na rad strmé stúpanie, kde nie je možnosť obiehať. Začína svitať a sme pomerne vysoko. Cez Bivacco Grisetti, čo je mini útulňa prebieham o dosť skôr ako pred rokom. Odtiaľ je parádny výhľad na Monte Pelmo. Obrovská samostatná hora sa týči hrdo v tme. Je úplne ticho. Hneď v úvode zbehu z bivaku obieham celú skupinu predo mnou. Pokračujem cez fixné laná v jednom exponovanom mieste. Dlho, dlho dole. Tu je konečne príjemnejšia teplota vďaka potoku a doline. Na chate vidím prvých DNF chlapcov ako bez duše, zabalení v dekách s neprítomným pohľadom čakajú na MHDčku. Doplním vodu a púšťam sa pod Civettu. Pre veľa snehu sa nejde do masívu kopca. Zbiehame nižšie do doliny. Masívna lavína v zime zdemolovala riadny kus lesa. Beží sa dlho po snehu. Dole je mini občerstvenie. Aby sa nestratili výškové metre z výstupu pod Civettu, už sa driapeme strmo hore lesom. Vy-stúpame až na zjazdovky, kde sú aj behavé úseky a v závere strmo na chatu Belvedere. Po Staluanzu, čo je polovica trasy sa začínam trápiť. Nejak mi dochádza energia a prestáva mi to chutiť. V sedle sa za pomoci supportu dávam dokopy.
To jediné, čo Taliani na občerstvovačke nemajú, sú varené zemiaky, tie ma štandardne dostávajú z nepohody a v suchom oblečení pokračujem ďalej. Behavým širokým chodníkom sa približujem pod Monte Pelmo, ktoré je celý deň skryté v oblačnosti. Tu sa dá fakt bežať. Nemať tak 60 kilometrov v nohách. No premáham sa. Vedomie, že idem o dosť lepšie ako pred rokom mi dodáva síl a zbieham do horskej dediny Zoppe di Cadore. Je tu krásny les. Veľmi rýchlo opúšťam občerstvovačku a stúpam znova hore. Neskutočný krik, zvonce a či hrnce? Ani neviem, dvíham hlavu. Asi najhlučnejšie povzbudzovanie na celej trase sú kamoši Slováci, ktorí sú tu ubytovaní. Veľká vďaka. Asfaltom na slnku sa približujem pod Monte Rite, kde sme sa boli prejsť pár dní pred pretekom s mojou rodinou. Pod kopcom je znova občerstvenie. V kopci ešte prehodím pár slov s Čechom, ten sa ma snaží držať, no tempo so mnou neudrží a stráca sa mi v lese. Keď prebieham okolo Messnerovho múzea nikoho za sebou nevidím. Zbieham do sedla Cibiana. Tu sa človek už pomaly cíti, že je v cieli. 17 kilometrov sa môže zdať fakt ako kúsok. No na DXT prichádza ten najdrsnejší dobeh do cieľa. Akoby vás chceli v závere totálne dosekať. A keď si myslíte, že už horšie byť nemôže, príde ešte odpornejšia pasáž.
Hlavu mám na to pripravenú. Nohy nie sú taktiež najhoršie. S Aničkou a synom Marcom kúsok pobehnem a znova už sám stúpam. Začína ľahko mrholiť. Len nech to vydrží ešte 20 minút, prosím všetkých Bohov. Prichádza najstrmšie, najhnusnejšie klesanie na trase. Z úvodu tomu nič nenaznačuje. Zrazu sa Vám otvorí dolina ako v Zádielskej tiesňave a vy kolmo dole schádzate na suťovisko, kde hlboko dole pod altánkom stoja traja chlapíci a sledujú vás keby niečo. Tu si treba dať bacha a nespadnúť. Stále nie som dole a stehná mi doslova horia. Po ani nie bežeckom, ale skôr lezeckom zostupe, prichádza ďalší bonbónik. Ak bol niekto Ultra Fatru prichádza obdoba Sidorova. Miestami ani neviete, kde ide chodník, bradou rýpete hlinu v kopci. Fakt hnus.
Konečne aká taká rovina vás vyvedie na chatu Bosconero. Posledné občerstvenie pred cieľom. A poďme strmo dole. Spríjemňujú to nekonečné korene. Krásne vám krúti členky, ktoré si môžte po zbehu schladiť dole v rieke. Do cieľa kúsok. Vy už hádam nečakáte ani jeden kopec, ale znova hore a opäť dole. Zhora vidieť cieľ Forno di Zoldo. No ešte stúpate. Záverečný zbeh je z kategórie naklepať stehná na rezne. Totálne vypľutý sa pomotáte ešte okrajom obce a víta vás cieľová rovinka. Pred koncom všetko naznačovalo, že sa blíži búrka a bolo tomu tak.
Dobehol som po boku Marca a Aničky a o 30 sekúnd sa spustil riadny lejak. Môj čas 18:41:04, 28. miesto. V cieli som si prevzal „finišerské“ Karpos kraťasy. Budú krásne dopĺňať kolekciu Lavaredo, v ktorej sa mi bežalo fakt dobre. Až na jednu väčšiu krízu som mal z toho veľmi dobrý pocit. Len to teplo. 92 ľudí to vzdalo, alebo neprešlo kontrolou v limite. Aj toto číslo hovorí o „brutalitke“ zvanej Dolomiti Extreme Trail. Jednoducho odporúčam!
V nedeľu sme s kamošom Tomim a našimi deťmi spravili ženám povzbudzovačku na 11 kilometrovej trase. A veru riadne to šli, vôbec to neflákali. Po víkende a pretekoch vo Forne sa obec zase vracia do mimo-sezónneho normálu. Ostali len sprejom naznačené šipky na zemi smerujúce do cieľa a vlajky DXT na pouličnom osvetlení. Odchádzali sme až v stredu, takže sme podnikli pár prechádzok s deťmi po okolí. Je tu toho toľko, že neviete kde skôr. Také Tre Cime je asi povinnosť, s deťmi pomerne jednoduchá prechádzka. Odporúčam jazerá Sorapis, Braies a Alleghe. S kávou a „cornettom“ v ruke sa lúčime s dolinou Zoldo. Je tu krásne. Prečo neprísť aj o rok, že?
Matej Orság
Matej Orság je slovenský amatérsky ultramaratónsky bežec a bežec na lyžiach, ktorý má za sebou účasť na viacerých významných svetových podujatiach, ako ultramaratón UTMB Mont-Blanc 2023, najznámejšie diaľkové preteky v behu na lyžiach Vasaloppet 2023, ale aj na významných českých a slovenských pretekoch ako Jizerská 50, či Biela stopa. Matej žije a trénuje v Košiciach a tu vo svojom rodisku samozrejme nevynecháva ani Medzinárodný maratón mieru, ktorý absolvoval už 10 krát.
UTMB ranking: https://utmb.world/runner/806198.matej.orsag
Instagram: @matej.orsag
