Na tieto preteky som sa tešil už niekoľko mesiacov! Slovinsko mám veľmi rád a Julské Alpy sú jednoducho úžasné. Nie sú len jedným z najkrajších kútov sveta, ale tieto preteky boli zároveň vrcholom mojej sezóny. Napätie sa stupňovalo a nevedel som sa dočkať, kedy konečne vybehnem na trať.
Do pretekov som vstupoval sebavedomo — mesiace poctivého tréningu, pod vedením môjho trénera Patrika Milatu, ma pripravili na tento moment. Navyše som mal plnú podporu Karpos Slovensko a vedel som, že sa môžem spoľahnúť na svoju výbavu.
Potom však prišiel problém — asi 10 dní pred pretekmi ma prepadla črevná viróza. Hoci to rýchlo prešlo, vedel som, že nie som na 100% fit. V tej chvíli som musel zmeniť svoj prístup; už to nebolo o tom naháňať rýchly čas, ale užiť si každý moment a prežiť preteky naplno!
Preteky
Štart bol jednoducho magický. O 21:30 v Radovljici bola atmosféra elektrizujúca. Organizátori sa vytiahli s úžasnou svetelnou šou a miestnym folklórnym vystúpením, ktoré perfektne nastavilo tón preteku. Nadšenie bolo nákazlivé! Keď preteky odštartovali, držal som sa rady svojho trénera a vybehol som v pohodlnom, pokojnom tempe.
Keď sme prechádzali prvý most, všimol som si, že jedna bežkyňa prepadla panike. Bez zaváhania som ju upokojil a bezpečne previedol na druhú stranu. Potom som sa vrátil k svojmu tempu, ale zrazu mi tep vyskočil na šialené hodnoty — 180 úderov za minútu, a to pri pomalom tempe! Nikdy sa mi nič podobné nestalo, a bolo to dosť nepríjemné. Musel som spomaliť a sústrediť sa na upokojenie. Trvalo to až do 27. kilometra, kým sa všetko vrátilo do normálu, no môj žalúdok stále štrajkoval a nebol som schopný nič zjesť.
Na 55. kilometri nás čakal drop bag. To bola veľmi potrebná prestávka na prezlečenie a doplnenie energie. Vymenil som si tričko a naniesol vrstvu vazelíny — lebo každý bežec vie, že tej nikdy nie je dosť! Snažil som sa nezdržiavať, zjedol som prvé teplé jedlo — polievku — a na moje prekvapenie tam mali kávu! Po celej noci na nohách to bol dar z nebies a presne to, čo som potreboval, pretože nás čakal najstrmší výstup celých pretekov.
Keď som dosiahol 60. kilometer, obloha sa začala rozjasňovať, čo znamenalo začiatok mojej obľúbenej časti pretekov — východu slnka. Je to ten magický moment, keď sú hory a údolia zaliate jemným ranným svetlom, ktoré odhaľuje jedny z najkrajších výhľadov. Škoda, že sme nemohli vystúpiť na najvyšší bod trate kvôli zlému počasiu, ale aj tak bola trasa nádherná. Na 68. kilometri nám oznámili, že ďalšia občerstvovacia stanica nebude o 15 km, ale o 18 km — no nakoniec sa z toho stalo 21 km! To bol mimoriadne dlhý a náročný úsek, najmä na 120 km dlhej trase. Pre mňa to bola najťažšia časť, ktorá ovplyvnila zvyšok pretekov.
Keď som konečne dorazil na vytúženú občerstvovačku na Golici (koča), vedel som, že ma čaká dlhý zbeh do Dovje — asi 16 km. Bol som pripravený to poriadne rozbehnúť. Ale len pár sto metrov po občerstvovačke som sa šmykol na skale a spadol. Bum — tvárou do prachu! Našťastie, nič vážne — len pár odrenín. Zhlboka som sa nadýchol, dal som sa dokopy a pokračoval ďalej, pričom som cestou predbehol asi 10 bežcov.
Keď som dobehol do Dovje, čakali tam na mňa manželka s deťmi. Nechcel som strácať čas, tak som len zakričal o vodu a colu, rýchlo ich chytil a bežal ďalej. Ich podpora mi dodala posledný nával energie na finálny úsek.
Posledné kilometre
Záverečná časť pretekov bola psychicky veľmi náročná. Mali sme dlhý, 5 km úsek po asfaltovom cyklistickom chodníku, ktorý ma poriadne vyčerpal. A keď som si myslel, že to už mám za sebou, organizátori pridali ešte pár výškových metrov — vážne?! Moje nohy kričali o pomoc a mentálne som bol na pokraji. Ale keď som sa blížil ku Kranjskej Gore, vedel som, že cieľ je na dosah. Asi kilometer pred cieľom na mňa čakala moja dcéra. Chytila ma za ruku a spolu sme prebehli cieľom. Bol to emotívny moment, plný radosti a úľavy, že som preteky dokončil v zdraví.
Pocity a dojmy
Musím pochváliť organizátorov za to, že vytvorili takéto úžasné preteky. Organizácia bola bezchybná, občerstvovačky výborne zásobené a atmosféra bola počas celej súťaže jednoducho fantastická. Bol to zážitok, na ktorý budem ešte dlho spomínať, a stále si ho postupne spracovávam.
Som tiež veľmi vďačný, že moja rodina mohla byť pri tom a prežiť tento nezabudnuteľný zážitok so mnou. Prebehnúť cieľovou čiarou s dcérou bol vrchol celých pretekov a urobilo to všetky náročné momenty hodnými námahy.
Trasa bola skvelá — členitá a pestrá, s technickými úsekmi, blatistými pasážami a dokonca aj asfaltom. Tých posledných 18 km bolo brutálnych, ale dúfam, že v budúcnosti túto časť vylepšia. Ak áno, určite sa rád vrátim a znova si zabehám Julian Alps Trail Run!
Jany Pasztor
Ján Pasztor dokončil 120 km trať s časom 18:35:25, čím sa umiestnil na 26. mieste v kategórii muži 20-34 a celkovo obsadil 87. miesto z 369 účastníkov.
Ján Pasztor je slovenský amatérsky ultramaratónsky bežec, ktorý má na svojom konte viacero štartov na významných európskych trail runningových podujatiach a venuje sa aj vlastným ultra projektom. Momentálne žije a trénuje v Budapešti. UTMB Mont-Blanc 2023 absolvoval v čase 40:48:36, v kategórii Muži 20-34 obsadil 152. priečku a celkovo 937. miesto.
UTMB index: https://utmb.world/runner/3870979.jan.pasztor
Instagram: @jany.ultra.runner
Dojmy Mateja Orsága, ktorý bežal 80 km trasu si môžete prečítať tu.
