Dostať sa na UTMB, najprestížnejší ultramaratón sveta, je snom väčšiny bežcov. Ja som niečo o tomto podujatí zachytil po prvý krát v roku 2008 a o účasti na ňom som sa zdráhal vôbec snívať. Skrátka mi to prišlo ako niečo nedosiahnuteľné. Odvtedy ale ubehol nejaký ten čas a ja som sa naň minulý rok prihlásil s pocitom, že zázrak sa môže udiať a tá povestná motyka možno vystrelí. Keď mi prišlo potvrdenie, že som bol vybraný, strávil som aspoň 20 minút kontrolou, či nejde o chybu alebo nejaký spam. To predsa nie je možné!
Od tejto chvíle to začalo byť vážne a samozrejme som sa neraz sám seba pýtal, či to dokážem. Ako sa na to môžem pripraviť psychicky a fyzicky? Zvládnem to vôbec?
Keď sme o 8 mesiacov neskôr s veľkou nádejou a rešpektom vstúpili do tunela Mont Blanc, bol som si vedomý toho, že do prípravy, ktorá vrcholila 3 mesačným intenzívnym tréningovým plánom, som dal všetko. Som tu a môžem to dokázať.
Je pondelok 28. augusta a Chamonix nás víta daždivým počasím, hmlou a 5 stupňami. Preteky TDS začínajú dnes pred polnocou a podľa predpovede počasia ich účastníkov čaká peklo. O pár dní neskôr si vyzdvihujem svoje štartové číslo a som veľmi nervózny. Aj keď som od každého dostal veľa pozitívnych správ, stále som hlboko ponorený do svojich myšlienok.
Piatok, 1. septembra 2023. Deň D je tu. Stojím na štartovej čiare s ďalšími 2688 bežcami, emócie sa vo mne búria, mám slzy v očiach. Štart sprevádza pieseň Dobytie raja a ja zapínam GPS hodinky. Prvých pár stoviek metrov sa šlo krokom až miernym poklusom, potom sme sa pomaly rozbehli, a ja som sa snažil predbehnúť čo najviac bežcov, aby som si udržal tempo. Asi po 5 km sa mi darí vyvrtnúť si pravý členok. Nie najideálnejší začiatok pretekov s dĺžkou viac ako 170km. Vďaka Bohu to nevyzerá vážne a prvé stúpanie na Col de Voza je naozaj dobré, cítim sa silný a po ceste vládne neskutočná atmosféra.
Keď som po 21 km dorazil do Saint-Gervais, slnko už takmer zapadlo. Vyťahujem čelovku, členok vyzerá dobre, rýchlo dopĺňam vodu a pokračujem na ďalší úsek.
Po asi 45 km som však zrazu začal cítiť, že s mojim ľavým kolenom niečo nie je v poriadku. Pre istotu zvoľnujem a neskôr pokračujem chôdzou. Vravím si, toto nevyzerá dobre, ale uvedomujem si, že vždy, keď sa počas ultra bežeckých pretekov vyskytne nejaký takýto problém, je potrebné ho čo najskôr vyriešiť, pretože neskôr to môže znamenať predčasný koniec. Stratil som najmenej 30 minút a keď som dorazil do Les Chapieux, okamžite som požiadal o lekársku pomoc. Ok, žiadny problém, zafixujú mi koleno a môžem pokračovať. Bolesť ale každým kilometrom stúpa a ja bojujem sám so sebou. Rozmýšľam, dôjdem aspoň po Courmayer?
Počas posledného zostupu do Courmayer volám svojej rodine. Končím, už nemôžem ísť, plačem a môj mentálny stav je hlboko pod bodom mrazu. Môj sen sa rozplýva. Vravia mi, skús ísť do Courmayer, tam máš drop bag, prezleč sa, požiadaj o prelepenie kolena a choď ďalej. Zvládneš to!
Courmayer, v nohách mám 81 km a 4600 výškových metrov. Ani neviem ako som sa dal dokopy, ale bol som späť. Moje sústredenie, moja mentálna sila. Vravím si, poď na to krok za krokom, sústreď sa len na ďalšiu občerstvovaciu stanicu. Ďalších 30 km nebolo ľahkých, ale hlava ma hnala dopredu. Scenéria hôr bola v tomto úseku neopísateľná.
Vzápätí si uvedomujem, že už nie som rýchly, vlečiem sa a čaká ma dlhý zostup do La Fouly, kde by ma mala čakať moja rodina. Keď sme sa uvideli, bol som plný emócií a dostavila sa ďalšia psychická kríza. Neviem, či zvládnem pokračovať ďalej. Nakoniec žiadam zdravotníkov o pretejpovanie kolena a dostávam tiež úžasnú podporu od ďalšieho slovenského bežca Marcela Krajča.
Odtiaľ už pokračujeme spolu. Vravím Marcelovi, že druhá noc bude dosť ťažká. No on mi na to, že žiadne strachy, už len 60 km do cieľa. :D Milujem jeho optimizmus. Šlo to celkom dobre, no okolo polnoci som začal výrazne pociťovať nedostatok spánku a moje koleno už malo naozaj dosť. Pár krát som Marcelovi povedal, aby sme zastavili, lebo spadnem a zaspím. Trochu pomohol krátky spánok, asi 4 krát po 5-10 minút.
Zbeh do Vallorcine bol ako nekonečný príbeh. Takmer celý som ho prešiel chôdzou, nemohol som bežať a samozrejme som začal nadávať. Frustrácia bola na mieste. Marcel už čaká vo Vallorcine a hovorí, poďme na to, už len posledných 17,5 km. My to zvládneme! Posledné stúpanie a posledný zbeh. Sme skoro tam, neverím! Keď som videl tabuľu s informáciou, že do Chamonix je to už len posledných 8 km, opäť som mal slzy v očiach. Od šťastia a aj od bolesti. Volám rodine, že už idem, už som skoro tam.
Tesne pred cieľom zazriem moju dcéru Zoe. Moje srdce sa topí a chcem si užiť každú sekundu v cieľovej rovinke. Chytám ju za ruku, do cieľa kráčame spoločne, a ja si to neskutočne užívam. Je koniec, dokázal som to! Po 172km a takmer 10 000 m prevýšenia sa môj sen o absolvovaní UTMB stáva skutočnosťou.
Chcem sa poďakovať mojej rodine a spoločnosti Davorin, za ich podporu. Špeciálne ďakujem všetkým zdravotníkom počas pretekov, bez ktorých by som nebol schopný tieto preteky dokončiť, a v neposlednom rade aj Marcelovi Krajčovi.
Neviem ani opísať, čo to pre mňa znamená, je to neopísateľný pocit.
Teším sa na ďalšie dobrodružstvá.
Jan Pasztor
Jan Pasztor je slovenský amatérsky ultramaratónsky bežec, ktorý má na svojom konte viacero štartov na významných európskych trail runningových podujatiach. Momentálne žije a trénuje v Budapešti. UTMB Mont-Blanc 2023 zabsolvoval v čase 40:48:36, v kategóríí Muži 20-34 obsadil 152. priečku a celkovo 937. miesto.
UTMB index: https://utmb.world/runner/3870979.jan.pasztor
Instagram: @jany.ultra.runner
